Prvé písomné záznamy o cirkevných dejinách obce sú zachované z tridsiatych rokov 14. storočia, keď silvašskí podaní odovzdávali desiatok do pápežskej pokladnice. Popri dani kráľovi odovzdávali títo poddaní v 14. storočí aj cirkevný desiatok jágerskému biskupovi, zemplínskemu arcidiakonovi a miestnemu farárovi. Z desiatku, ktorý dostávala od poddaných cirkev, putovala štvrtina miestnemu farárovi, druhá zemplínskemu arcidiakonovi a zostávajúca polovica jágerskému biskupovi. Uhorský kráľ Karol Róbert však povolil okolo roku 1335, aby desatina z vyberaného cirkevného desiatku plynula do pápežskej pokladnice. Tak vznikli pri vyberaní tohto pápežského desiatku veľmi cenné registre z rokov 1332 – 1337, ktoré dokumentovali vtedy existujúci stav rímskokatolíckych farností v Zemplínskej župe i v hornom Uhorsku /na Slovensku/. /Uličný, DOZŽ, 2001, s.686/ Z tohto obdobia existujú najstaršie písomné záznamy o silvašskej rímskokatolíckej farnosti, ktorá bola v registri uvedená ako Nová Villa.
Prvé poznatky o existencii kostola v Novej Ville sú z rokov 1332 – 1337, keď vyberači pápežských desiatkov zanechali záznam o tom, že v dedine existoval kostol, v ktorom vysluhovali Sväté omše farári Ján /“Johannes de Nova Villa“/ a vikár Mikuláš /“Nicolas vicarius de Nova Villa“/. V texte uvedeného registra sa okrem názvu sídla Nova Villa používajú aj ďalšie, ako „de Wyfolu“ a „de Vyuola“, čo naznačuje, že dedina nemala ešte ustálené pomenovanie, a preto sa vyskytovalo v rôznych obmenách. Všetko nasvedčuje tomu, že rímskokatolícki farári v ňom vysluhovali bohoslužby do druhej polovice 16. storočia.
Životné osudy kňazov, ktorí výrazne vstúpili do duchovného života rímskokatolíckych veriacich v Slivníku /Silvaši/: